Upíry

Upír je postava, ktorá figuruje v mnohých povestiach a bájach. Býva často námetom pre filmové alebo knižné horory. Kde sa však vlastne tento mýtus vzal? Je to čistý výplod fantázie našich predkov alebo vznikol na základe faktov, ktoré poznali a možno i na vlastnej koži zažili?...

Najskôr by sme si mali ujasniť, ako vlastne takéhoto upíra spoznáme - čím sa vyznačuje. Typické upírie znaky teda sú: husté, nad koreňom nosa zrastené obočie, špicaté uši, uhrančivý pohľad, veľmi bledá tvár s ostrými črtami a hlavne dlhé, ostré zuby, vyčnievajúce z úst. Z ďalších vlastností upíra by sme mohli menovať ešte to, že sa neodráža v zrkadle, nevrhá tieň a slnečné svetlo má naňho zhubný vplyv. Preto vstáva zo svojho hrobu v noci a skôr ako sa objavia prvé slnečné lúče, musí byť späť vo svojom úkryte. Báje dokonca hovoria, že upír sa vie premeniť na netopiera či vlka a dokáže sa pretiahnuť i tou najmenšou štrbinou. Upír škodil tak, že sa zahryzol svojimi ostrými tesákmi do krku obete, aby prehryzol tepnu a mohol sať krv. Upírom sa stal človek, ktorý sám bol upírom uhryznutý alebo zjedol mäso z upírom napadnutého zvieraťa. Ale nielen to. Upírmi sa vraj stávali aj ľudia, ktorí boli za svojho života čarodejníkmi, zločincami alebo ktorí zomreli neprirodzenou smrťou, napríklad samovraždou. Veci, ktorých sa upír bojí a ktorými je možné ho zahnať, sú cesnak a ďalej rôzne náboženské nástroje ako kríž, ruženec, svetená voda alebo hostia. Ak ste napríklad chceli uväzniť upíra v jeho rakve, stačilo na jej veko položiť vetvičku divej ruže. Zahubiť upíra bolo možné niekoľkými spôsobmi, napr. zastreliť ho striebornou guľkou alebo - a to bol používanejší spôsob - otvoriť jeho hrob a prebiť mu srdce zaostreným dreveným kolom. Ak to nepomohlo, pristupovalo sa k tvrdším zásahom: ruky mu boli zviazané za chrbtom a bola mu odseknutá alebo odkrútená hlava a jeho ústa boli vypchaté cesnakom alebo kameňmi. Ak ani toto nepomohlo, bolo nutné celé telo spáliť buď na popravisku, alebo mimo obec niekde na kraji lesa a popol tam zahrabať. Tieto procedúry museli byť vykonávané za dňa, pretože vtedy bol upír bezbranný. Úlohou zlikvidovať upíra boli zpravidla poverovaní kati. Že tento postup nie je len čisto teoretický, dokazujú mnohé nálezy upírich pohrebísk, kde sú kumulované telá s jasnými protivampirickými zásahmi.Nie je tomu až tak dlho čo bolo takéto pohrebisko nájdené v Čelákoviciach u našich českých susedov. Kostry vyzerali nasledovne: lebky boli oddelené od zvyšnej kostry, ruky boli zviazané za chrbtom, u niektorých lebiek boli vylomené čeľuste. Veľmi zaujímavá je skutočnosť, že lebky boli odlišnej veľikosti, než je obvyklé, a naviac - v čeľustiach boli nájdené aj deviate zuby. Je všeobecne známe, akú veľkú úctu prechovávali predkovia k mŕtvym, takže je očividné, že k takýmto zásahom na mŕtvolách museli mať pádny dôvod. Najviac správ o upíroch (či vampíroch, ako chcete) pochádza z Balkánu, Maďarska a od starých Slovanov. I slávny gróf Drakula, ktorý skutočne existoval, žil v tejto oblasti - v rumunských Karpatoch.

Nevysvetliteľné nákazy hubiace ľudí i zvieratá viedli myseľ vtedajších ľudí k tejto povere. A rovnako tak aj rada rôznych nehôd, s ktorými sa človek stretával, vyvolávala vznik a potrebu rôznych protivampirických obranných prostriedkov. Vznikol akýsi vampirický cyklus, ktorého formy v strednej Európe možno rozdeliť do niekoľkých skupín:

Revenant - tým bol nazývaný mŕtvy, ktorý podľa ľudových predstáv vychádzal opätovne z hrobu.

Vampír alebo upír - najrozšírenejšia forma. Jednalo sa o mŕtveho, ktorý žuje v hrobe svoje telo, prehĺta časti svojho odevu alebo prestieradla, do ktorého bol zabalený. Spôsoboval smrť najskôr príbuzným, neskôr i vzdialenejších osôb.

Mora - dusila a morila ľudí a zvieratá v spánku.

Vlkodlak - posledný typ vampirického cyklu vznikol z predstavy, že ľudia majú schopnosť na seba brať zvieraciu podobu, v tomto prípade vlka, a v nej škodiť ostatným. Za moru a vlkodlaka boli považovaní niektorí ľudia už i zaživa.